Druhý díl slovenské vzpomínkové knihy Nezostalo po nich ticho II přináší další sbírku medailonů slovenských populárních osobností, které už nejsou mezi námi. Autorka celé myšlenky, publicistka Alena Horváthová-Čisáriková a Roman Slušný, Peter Valo a Jana Hevešiová, kteří svou pomocí při psaní portrétů osobností přispěli, přinášejí ve druhém díle vzpomínky rodiny, kolegů a přátel například na zpěváka populární skupiny Senzus Dušana Hergotta, literáty Vincenta Šikulu a Jozefa Urbana, nebo na herce Michala Dočolomanského (25. 3. 1942 – 26. 8. 2008). Dočolomanský je velmi populární i u nás z řady českých filmů jako například Adéla ještě nevečeřela či Tajemství hradu v Karpatech. Exkluzivní a poněkud šokující ukázku z jeho portrétu z knihy Nezostalo po nich ticho II vám nyní přinášíme. A protože slovenština je krásný jazyk, který by měli umět všichni Češi i Moravané, necháváme ukázku z knihy ve slovenštině.
Nemá pokoj ani po smrti
Ani po dvoch rokoch od smrti milovaného brata a otca nenašli jeho najbližší pokoj. Dodnes nachádzajú na stránkach »úlovky« z Michalovho života, dodatočne objavné správy, zaručené senzácie. Nečudo, že pri slove »novinár« zostanú v pozore, veď práve »vďaka« senzáciechtivým novinárom zomieral ich Michal v priamom prenose. Fotili ho na ulici a potom porovnávali na stránkach novín a časopisov zmeny jeho podoby, v nemocnici naňho číhali pod balkónom izby, za dverami bytu obťažovali bývalú manželku, telefonicky syna, jeho priateľa paparazzovali v Studienke na Záhorí. Na začiatku roka, keď sa prvýkrát rozpútala honba na Dočolomanského kvôli chorobe a písalo sa o tom, že už nebude hrať v divadle, telefonoval do redakcie týždenníka Slovenka a pýtal sa šéfredaktorky, či je to normálne: „Prečo mi nedajú pokoj, prečo ma obliehajú ako hyeny – ako keby som bol v nejakom výstavnom pavilóne…“ Mrzelo ho, že nikto z novinárov sa tak dôkladne nezaoberal jeho prácou a hereckými výkonmi ako jeho zdravotným stavom. V pondelok 18. 8. 2008 poslal vyhlásenie adresované všetkým na Slovensku, ktorí čítajú bulvárne noviny a sledujú jeho umieranie v priamom prenose. O týždeň na to zomrel.
Michal Dočolomanský v liste, ktorý v plnom znení uverejnil týždenník Slovenka, napísal, čo ho ťažilo a odvtedy akoby jeho najbližší na informácie o ňom uvalili embargo. „Novinári mu ničili život. Mali sme ho veľmi radi,“ povedala mi do telefónu pani Emília Fialová, jedna z Michalových sestier. „Neviem, či by si to Michal želal, aby boli v nejakej spomienkovej knihe o ňom stránky…“ spochybnila tento medailón najstaršia sestra pani Renáta Tesárková, ktorá obdivovala na bratovi, ako s ťažkou chorobou dokázal ešte hrať v štyroch predstaveniach Slovenského národného divadla. V komédii Čertice stvárňoval postavu Toniho, v predstavení Hamlet ducha Hamletovho otca, v komédii Chrobák v hlave rolu Carlosa Homenidesa De Histangua a s Máriou Kráľovičovou hral v predstavení S mamou. Postavu v Shakespearovom Skrotení zlej ženy ale už naštudovať nestihol. Vedenie divadla vtedy oznámilo, že Dočolomanský odstúpil zo skúšobného procesu zo zdravotných dôvodov. „Asi v polovici júna mi Miško povedal, že odchádza, napriek tomu, že ho divadlo prehováralo, aby ostal. Zmizla väčšina jeho vecí. Pýtal som sa ho, či to myslí s tou rozlúčkou vážne. Povedal mi, že neodchádza len z divadla, odchádza celkom. Päť dní pred smrťou sme ešte spolu hrali predstavenie, potom odišiel naozaj navždy… Do poslednej chvíle bol ale pánom situácie – bol pokojný, niekedy k sebe až ironický,“ spomína na jeho odchod kolega Oldo Hlaváček, s ktorým ho dlhých 46 rokov spájala jedna šatňa. Michal sa chystal ešte pokrstiť prvý hudobný album svojho hereckého kolegu Maroša Kramára, na ktorom bol aj jeho najznámejší hit Ľúbim ťa, no už nevládal. „Povedz, že som nechcel prísť, lebo si to naspieval lepšie ako ja,“ nechýbal mu zmysel pre humor ani v ťažkej chvíli, a tak sa slávnostný akt napokon odohral telefonicky. Michal cítil, že smrť je na blízku… „Telefonovala som s ním pár dní pred smrťou a povedal mi, že je vo finále. Neverila som. Ponúkala som mu ešte očistnú kúru s aloe vera, ale on vravel, že teraz dôveruje len lekárom. Bohužiaľ, lekárska veda zatiaľ tak nepokročila, aby neexistovali choroby…“ povedala herečka Soňa Valentová. Finále v Na skle maľovanom s ním zažívala nespočetnekrát. Vždy si ho zobrala ako biela smrť v ľudovom kroji, ale potom nasledovalo veselé finále, klaňačka… „Bol výnimočný svojím ironickým humorom i tým, že si nepripúšťal zlé veci. Vedel človeka vždy pobaviť. Je mi za ním veľmi ľúto“, dodala. „Keď sme sa stretli asi dva mesiace pred jeho smrťou, obaja sme sa rozlúčili. Obaja sme vedeli, že sa už neuvidíme. Som rada, že sa dlho netrápil,“ skonštatovala poslankyňa parlamentu a bývalá herečka Magda Vášáryová. „Keď si na mňa spomeniete, nežiaľte, ale usmejte sa,“ reprodukoval trasúcim sa hlasom Michalove slová na rozlúčke v SND zastupujúci riaditeľ činohry, jeho spolužiak a kolega Juraj Slezáček. „So svojím osudom bol zmierený. V júni mi priniesol do kancelárie výpoveď z divadla. Mal pocit, že berie plat a nič nerobí, napriek tomu, že odohral všetky plánované predstavenia. Len v tých pripravovaných už nevládal. Papier som síce roztrhal a povedal mu, že pokiaľ budem v divadle ja, bude aj on členom činohry, no žiadosť o rozviazanie pracovného pomeru som napokon musel akceptovať. Nechal si ju totiž u notára potvrdiť, a tak mi neostávalo nič iné, len napísať: Beriem na vedomie…“ V nasledujúcich týždňoch dal do poriadku svoje majetkové záležitosti – byt na Gorkého ulici i chatu v Studienke prepísal na svojho priateľa Alexandra Godu (na snímku s přáteli stojí Michalův přítel vlevo). 
Nesplnilo sa mu už iba jediné želanie – aby sa rozlúčil s dcérou Martou. Tá pricestovala z USA, kde momentálne pracuje, žiaľ, neskoro…
Manželka a deti
Michal si vzal za manželku spolužiačku z dramaturgie Martu (na snímku s Michalem), s ktorou sa spoznali na vysokej škole.
Keď sa ho istý novinár bratislavského Večerníka v roku 1982, keď získal titul zaslúžilý umelec, pýtal, ako sa cíti, s prekvapením sa rozhovoril o rodine: „Mojou vyvolenou sa stala Marta Jarottová z Martina, ktorá mi v roku 1967 porodila syna Michala a v sedemdesiatom roku mi dala dcéru Martušku. Som šťastný človek, spĺňajú sa mi sny. Mám ženu, s ktorou si dobre rozumieme, dve rozkošné deti. V každej sezóne hrám. Šťastie nie je nič obrovské a výnimočné. Je pri nás, len si ho treba ceniť a vážiť si ho, aj keď sa prejaví v maličkostiach. Ja napríklad viem mať radosť z detskej kresby, z nových tapiet, ktoré som si nalepil, zo stromčeka, plného ozdôb, z vydarenej pesničky. Po svadbe sa Marta vzdala hereckej kariéry a zostala doma s deťmi. Môj úspech mi dopriala bez nároku na vlastnú popularitu. Mala na ňom však veľký podiel, lebo mi vytvorila perfektné zázemie, takže som sa mohol naplno venovať práci. Nikdy nežiarlila, ani mi nerobila scény. Ku koncu nášho manželstva však už chodila do práce. Deti nám odrástli, zrejme sa potrebovala realizovať. Pracovala v galérii, potom v Juvente, bratislavskom centre pre mládež. Neskôr sa rekvalifikovala v počítačovom kurze. Brali sme sa z lásky a prežili sme spolu pekných dvadsať rokov. Keď sme sa rozvádzali, prežíval som ťažkú krízu. Veľmi mi vtedy pomohli kolegovia z divadla. Vedeli ma fyzicky podržať bez toho, aby netaktne pchali nos do môjho súkromia. Dnes sme opäť dobrí priatelia.“
K manželstvu s Michalom sa Marta (na snímku ze součastnosti) nikdy nechcela podrobnejšie vyjadrovať, iba vecne poznamenala: „Mám ho stále rada. Veď spolu máme syna a dcéru.“ Ich rozvod bol prekvapením nielen pre blízkych, ale aj pre samotných kolegov. Čo sa medzi Michalom a Martou mohlo stať? Oldo Hlaváček uvažuje takto: „Bol som pri tom, keď nám Mišo raz vo Viedni povedal, že sa ide ženiť s Martou. Priznám sa, že som si k nemu predstavoval inú ženu, ale zrejme mu vyhovovala jej povaha. Keď sa vzali, chodieval som k nim, oni k nám, delili sme sa o radosti s deťmi. Roky plynuli… Jedného dňa som však zostal nečakane zaskočený. Potreboval som od neho požičať vŕtačku. Mišo mal predstavenie, a tak mi povedal, aby som si k nemu po ňu skočil, keď dohrá. Keď som zazvonil pri jeho dverách, otvoril mi náš spoločný priateľ – veľmi populárny spevák, o ktorom sa vedelo, že je inak orientovaný. Pýtam sa ho: Ty tu čo robíš? On mi na to, že Miša čaká s večerou, keď príde z predstavenia. Marta tam nebola… Odišiel som preč a krátko na to Miško zmizol. Nikto nevedel, kde je, čo je s ním, predstavenia, v ktorých hral, sa museli rušiť. Zakrátko sa zistilo, že je zatvorený v izbe hotela Devín a nechce sa s nikým rozprávať. Napokon ho istí ľudia vrátili naspäť do divadla, no so zlomeným srdcom. Povrávalo sa, že si chcel vziať život, ale môžem povedať, že Mišo bol veľmi silná nátura, preto si myslím, že až k takému niečomu by sa neuchýlil, ale veľmi ho to trápilo a nevedel si s tým dať sám rady. Neviem, čo sa stalo, ale zrejme u Miša nastal určitý zlom a vpadol do toho, ani nevedel ako…
Hovorím to preto, lebo kvôli tomu mal raz na mojom ľavom pleci položenú hlavu, plakali sme obaja nad jeho nešťastím, že sa mu prestali páčiť ženy. Paradoxom bolo, že keď sme chodili na zájazdy, všade bol doslova kruto obliehaný babami. Marta bola ale vždy jedna statočná, obetavá a starostlivá žena… Čo sa medzi nimi stalo a čo bolo na príčine, to si Mišo so sebou odniesol do hrobu. Chcel to odbúrať, no bolo to silnejšie ako on. Jeho plač ma prekvapil, lebo on nikdy neplakal. Vidieť takého chlapa plakať, to pohlo aj mnou… Poznal som aj ďalších jeho priateľov, ale nikdy sme sa o nich nerozprávali. Popritom bol v kontakte s deťmi, synovi našiel prácu, spolu dokonca účinkovali…“
Michalove deti rešpektovali život svojho otca, on rešpektoval ich rozhodnutie. Syn Michal, manažér v oblasti gastronómie a gitarista v country skupine Allana Mikušeka, ktorý si ešte občas zahrá aj s Belasými, sa o otcovom ochorení dozvedel až z novín, jeho sestra bola s otcom v e-mailovom a telefonickom kontakte. K ceste životom, ktorú si vybrali, ich otec poznamenal: „Trocha ma mrzí, že nedoštudovali vysokú školu, hoci som si veľmi prial, aby dostali solídne vzdelanie. Nikdy som ich však do ničoho nenútil, rešpektoval som ich osobnosť. Michal chodil na telovýchovnú fakultu, viac ho však lákala hudba. Dnes má vlastnú country skupinu. Spravil ma dedom, mám vnučku Emíliu. Dcéra Marta študovala jazyky. Robila na recepcii v hoteli Danube, v súčasnosti je v zahraničí. Som pyšný na ich samostatnosť.“ Keď po rozvode stratil domáce zázemie, spočiatku sa nevedel vyrovnať s tým, že na neho doma nikto nečaká. Domáce práce ho nezaťažovali, vedel si uvariť, aj oprať, chýbal mu však pocit rodinnej spolupatričnosti, na ktorý bol zvyknutý. Život však ide ďalej a šťastie si človek musí poskladať sám, z malých kamienkov obyčajných zážitkov, tak, ako to vedia deti. Aj Michal zistil, že ak človek nechce, nemusí byť sám… Nový domov našiel u nových priateľov.
Michalovi priatelia
Michal si našiel priateľov aj mimo divadla. V prítomnosti miláčika národa, pred ktorým kedysi padalo celé ženské pokolenie, sa však začal objavovať priateľ… Na zvedavé otázky novinárov herec dlho neodpovedal, až po dlhých siedmich rokoch mlčania urobil výnimku pre dva časopisy – Star a Cardio, kde zauvažoval: „Je veľmi dôležité s niekým byť, niekomu patriť, niekomu veriť a mať pocit, že vás má rád. Ja sa nemôžem sťažovať, má ma rado veľa ľudí, veľa divákov. Pravda, mám aj nepriateľov, ale ďakujem aj im. Čím je herec úspešnejší, tým viac ľudí sa zaujíma o jeho civilnú podobu, názory a záľuby. A za túto popularitu potom herec platí…“ A platil aj Dočko. „Nemal som dôvod komunikovať. O čom? S kým spávam? Je to moja vec. Preto som sa rozhodol mlčať. Aby som neuškodil inému, nedával som rozhovory nikomu. Veľmi ma nahneval aj istý denník, ktorý veľmi ublížil Zorke Kolínskej. Ona sa totiž až z novín dozvedela, že má rakovinu. Nezdá sa vám scestné, že sa ľudia vyžívajú v zlých veciach? Že je niekto chorý? Že ide na operáciu? Chápem. Jedna senzácia trvá najviac tri dni. Ale prečo nepíšu o pekných hodnotách? Napríklad, že je v divadle pekná hra?!“ povedal pre týždenník Star na svojej chalupe, ktorú pred rokmi kúpil od švagra a od hrubej stavby a remeselných prác ju prakticky dokončil sám. Tu prežíval v priemere dva víkendy za mesiac, raz do roka sa tu stretával aj so svojimi súrodencami. Oni nepoznali jeho priateľov, rovnako ako kolegovia z divadla. Bola to akási Michalova 13. komnata.
Do nej patrila aj speváčka Gabika Marett (na snímku s Michalem), ktorá spieva v Rakúsku, ale aj hudobný skladateľ Pavel Šindler, ktorý rok po Michalovej smrti vydal spomienkové cédečko. Gabika sa s Michalom Dočolomanským po prvýkrát stretla v Dolnom Kubíne, odkiaľ pochádza, ešte ako trinásťročná, keď si išla po jeho autogram. Vtedy ešte netušila, že ich osud dá dohromady na jednom z kastingov v Dunajskej Strede, ktorý Michal moderoval. „Tam som pred sedemnástimi rokmi spievala Hanzeliho pesničky a on sa ma po záhorácky spýtal, odkiaľ som spadla? Vtedy tam vystupoval aj Janko Pallo z Oravy, s ktorým potom nahral cédečko. Odvtedy sme sa s Michalom delili o svoje úspechy a smútky. Sľubovali sme si, že nahráme spolu cédečko, ale ostalo len pri dvoch duetách, ktoré vznikli v nahrávacom štúdiu vo Viedni. Text Marcely Molnárovej Keď zhasne posledný z dní, akoby predznamenával Miškov koniec…“ Gabika naspievala s Michalom Dočolomanským neskôr aj ďalšie pesničky, ktoré vyjdú na albume k tretiemu výročiu jeho smrti. Postupne sa stali veľmi dobrými kamarátmi. Prišiel, keď mu bolo ťažko – keď sa niečo nepravdivé dočítal v novinách. Vtedy chcel, aby mu pustila nejakú hudbu. Pozýval ju na každú jeho premiéru. Bola pyšná, že patrila medzi jeho najlepších kamarátov.
„Keď mi zomrel otec na rakovinu pľúc, prišiel za mnou, sadol si na balkón, zapálil cigaretu a povedal: Aj ja pôjdem touto cestou ako tvoj otec. O päť rokov neskôr naozaj zomrel na tú istú diagnózu… Pravidelne sme sa stretávali na Vianoce, na moje narodeniny. Bol presný ako hodinky. Vedel úžasne obdarovať, bol neuveriteľne galantný a zručný. Opravil, čo sa dalo, nemal problém požičať auto. Nikdy nezabudnem, ako mi od rodičov z Kubína priniesol vrece zemiakov. To bol Michal…“ Gabika priviedla Michala aj s jeho priateľom do »spolku osamelých žien« – táto skupina, kam napríklad patrila aj výtvarníčka Silvia, sa stále rozširovala. Stretávali sa v rajskej záhrade, ako ju volali, ktorá bola za domom Mariky. A stretávajú sa tu dodnes, no už bez Michala Dočolomanského. Príde aj Šaňo, Michalov priateľ, ktorý pracoval na vojenskej správe v Bratislave a nedávno dokončil školu záhradnej architektúry. Sadnú si na terasu k stolu, kde sedával Michal, a pri fontánke, ktorú hostiteľka Marika kúpila v deň jeho smrti, zapália sviečku. Nezabudnú ho pozdraviť a pustia si piesne, ktoré naspieval a po jeho smrti vydal Pavel Šindler.
„Zoznámili sme sa počas nakrúcania Repete v Piešťanoch asi pred pätnástimi rokmi, mali sme spoločnú šatňu. Tam sme sa dali dokopy a ja som mu spravil novú verziu piesne Ľúbim ťa. Potom sme chodili do rôznych porôt po celom Slovensku. Stretávali sme sa aj na súkromnejších akciách, na ktoré ma pozvala naša spoločná kamarátka Gabika. Michal sa nikdy nad nikoho nevyvyšoval, správal sa celkom prirodzene. On na každé stretnutie s ľuďmi priniesol slnko. Nad tým, že má priateľa, sme sa nezamýšľali, brali sme ho ako umelca, vôbec som sa neodvážil túto situáciu komentovať. Navyše, je to veľmi netaktné, starať sa do veci druhého človeka. Tak sa rozhodol a každému do toho prd! Bol to človek – jednotka. Neznášal zákernosť, rozčuľovala ho ľudská falošnosť.
Keď sa mi dostal do rúk jeden z exemplárov dojímavých básní, ktorých autorom bol dvadsaťtriročný Bratislavčan Milan Hanzel, ktorý ukončil svoj život pre nešťastnú lásku v roku 2002 skokom z mosta, ukázal som ich Michalovi. Básne sa mu páčili, tak sme sa dohodli, že ich u mňa nahrá a potom sa z toho urobí buď nejaká rozhlasová relácia, alebo vydáme cédečko. Bolo ich 20, no stihol nahrať len osem. Bohužiaľ, Mišo to už pre chorobu dokončiť nestihol, už sa mu aj veľmi ťažko dýchalo. V piatok mi volal, aby som prišiel. Žiaľ, v sobotu a v nedeľu som bol odcestovaný, tak sme sa dohodli na utorok na 15. hodinu. Pred stretnutím som si o 11 klikol na internet, a tam bola správa, že Michal Dočolomanský zomrel. Dokonca života si budem vyčítať, že som už v ten piatok nesadol do auta. Chcel sa asi rozlúčiť… Viete to, že Michal končí, sme vedeli všetci, ale nepripúšťali sme si to. Naposledy som sa ho spýtal: Kedy ku mne prídeš na kávu? A Michal mi hovorí: „Jaj, tak to už ty budeš musieť prísť ku mne.“ Keď sa dozvedel svoju strašnú diagnózu, asi to chvíľu v sebe dusil, ale potom to z neho vyšlo a bral to naozaj chlapsky, hrdinsky, do poslednej chvíle mal optimizmus v hlase. Čo už, keď už!, to boli jeho slová. Vedel, že končí, akurát nevedel, kedy… Bol pedant a presne vedel, aké kroky musí spraviť. Obdivoval som ho, že do poslednej chvíle ešte žartoval. Keď ho fotografi snímali v šiltovke, naschvál si ju dal dolu: „Tak sa pozrite!“ povedal. Po prečítaní správy o Michalovej smrti na internete som okamžite volal do SND a poskytol som nahrávku básne Ordo ex sequiarum, ktorá potom odznela na pohrebe v divadle za mrazivého ticha. To skutočne vyzeralo, ako by si Michal nahral svoj vlastný nekrológ…“
Knihu Nezostalo po nich ticho II si můžete objednat zde:
http://www.martinus.sk/?uItem=92980&z=rss
Foto: Nakladatelství Forza
